Costa Rica alebo Pura Vida

Miesto obmývané dvoma oceánmi, na ktorom stelesnená príroda tancuje vetrom lístia v džungli a spieva prostredníctvom ranných vtákov. Tu vlny recitujú verše šťastia a úsmev s otvorenou náručou sú tým najnaturálnejším a najpríznačnejším symbolom každého dňa.

Kostarika je najprosperujúcejším a ekologicky najvyspelejším štátom Strednej Ameriky. So svojimi piatimi miliónmi obyvateľov – Ticos („Tikanmi“ ako sa sami oslovujú) sa v rebríčku najšťastnejších krajín sveta umiestňujú na prvom mieste. Šťastie následne generuje aj ich rekordne vysokú priemernú dĺžku života. Kostaričania reprezentujú obraz všeobecnej spokojnosti, láskavosti, dobrosrdečnosti a viery, že žijú v súlade so správnymi hodnotami. Jednoducho cítia a vnímajú svoju cestu životom, na ktorej pri ukladaní krokov im radikálne pomáhajú silné rodinné putá, vzájomná spolupatričnosť a hlboká viera v Boha. Niet pochýb, že sú to práve ľudia, ktorí kryštál mladej exotickej krajiny premieňajú do podoby diamantu.

Našu dobrovoľnícku cestu začíname príletom do hlavného mesta San José.

Charakter hlavného mesta San José je v porovnaní s ostatným územím krajiny rozdielny. Mesto je obkolesené zelenými horami a vystavané je z vízii tamojších španielskych kolonialistov. Štýl a impulzy života hlavného mesta svojím patričným ruchom a hlučnými ulicami aj v tejto pokojnej krajine neustále prízvukuje narastajúcu dynamiku súčasnej modernej doby. Ruch mesta je však v porovnaní s tým európskym iný. Mercado Central, najväčší trh v meste, je našou najobľúbenejšou zastávkou. Kompaktnú jedinečnú atmosféru dennodenne modelujú davy ľudí prechádzajúci labyrintovými uličkami obsypanými malými obchodíkmi, živá hudba, široká ponuka ovocia, zeleniny, kôpky farebných korenín, paleta čerstvých rýb a morských plodov, mnohé druhy syrov, ľúbivé kvetiny, suveníry, alebo tradičné jedálne – sody, z ktorých vychádzajú typické vône a chute farebne krásnych jedál s magickou mocou naplno zasiahnuť a ovládnuť všetky ľudské zmysly. Úchvatné kombinácie ingrediencií miestneho kulinárstva v zmesi rozliehajúcich sa melódií miestnych muzikantov, panie hlasne zvolávajúce nových zákazníkov a celková živá atmosféra sa nám zapíšu do zážitkovej knihy života medzi tie unikátne.

Naša cesta pokračuje do teritória vnútrozemského regiónu mesta Turrialbaktoré je známe produkciou vlastnej kávy a delikátnymi syrmi. Na tomto mieste, v dedinke La Suizazahajujeme náš eko-projekt. Nachádzame pokoj a teplo kostarického domova a naša hosťujúca rodina sa stáva na tento čas našou vlastnou. Oni, ako aj ostatní obyvatelia dedinky, žijú vo veľmi skromných podmienkach, napriek tomu neprejavujú nijakú nespokojnosť alebo zvýšené požiadavky. Sú sebestační a s ostatnými rodinami fungujú na báze výmeny vypestovaného alebo dochovaného. Otec rodiny “Papa” všetkých ostatných členov, ženu a tri deti oslovuje Mi Amor – moja láska. Každý náš deň je rovnako sprevádzaný modlitbou pri stolovaní a dodržiavaním krásneho zvyku vzdania úcty a vďaky Bohu za dostatok jedla. Vtedy sa všetky ruky vzájomne držia. Papa aj ostatní v rodine sa nás snažia zapájať do všetkých činností chodu domácnosti a hlavne v kuchyni sa učíme osvojiť si ich tradičné recepty a tak odkrývame závoj tých všetkých čarovných farieb, chutí a ich kombinácií. Už vieme, že ryža je potravina, ktorá nesmie chýbať ani na raňajky, ani obed ani na večeru. Kombinuje sa s čiernou fazuľou, mrkvou, karfiolom, cesnakom, koriandrom alebo inými aromatickými bylinami. Pečieme vlastné chleby, pražíme platany, veľké banány, ktoré Kostaričania používajú ako náhradu zemiakov. Čas strávený prípravami jedál je súčasne časom priateľského rozprávania sa o vzájomných kultúrach, tradíciách, zvykoch a časom intenzívneho pocitu srdečnosti a rovnoprávnosti. Obyvatelia dedinky sú sebestační vo vlastnej produkcii ovocia aj zeleniny, v chove domácich zvierat aj vo výrobe všetkých potrebných kozmetických výrobkov. My na farme pomáhame pri výrobe šampónov, kondicionérov, krémov, balzamov, esenciálnych olejov a opaľovacích krémov. Je pre nás veľmi zaujímavé získať postup na domácu výrobu napríklad opaľovacieho krému z olivového, avokádového oleja a mrkvy.

Bývame v jednomiestnej búdke bez stien, a nech to v súvislosti s klimatickými podmienkami znie akokoľvek bizarne, áno, spíme doslova priamo v útrobách skutočnej džungle. Ráno sa budíme so spevom vtáctva a hmyzu snáď vo všetkých tóninách. Prichádza z každej svetovej strany. Nepoznaný pocit. Rozliehajúce sa vlhko zelene a prírodné ticho sveta, tak vzdialené všetkému technickému, elektronickému a znečisťujúcemu, vzbudzuje skutočný obdiv k sile prírody. Neďaleko nášho obydlia sa nachádza Rio – rieka. Miestni sa pri nej v horúcom počasí schádzajú a ovlažujú svoje telá ľadovou vodou prameniacou z hôr. Avšak opatrne, je to zároveň domov niekoľkých druhov hadov. Večer skúšame lokálne pivo Pilsen a Imperial, na naliehanie domácich aj miestny destilát čili. Čili má mimoriadne zvláštnu chuť aj konzistenciu. Akoby som pila jedlo. Sladko-ostrú čili omáčku v poldecovom poháriku s okrajmi namočenými v soli. Čašník Cristiano sa nad nami len milo pousmeje.

Po dojemnom lúčení s našou hosťujúcou rodinou pokračujeme ďalej. Dedina Herradura blízko rušného mesta Jacó je osviežujúcou prioceánskou zastávkou. Avšak západná, teda pacifická strana krajiny, kde je piesok na rozdiel od niektorých východných karibských častí tmavý, je neslávne známa návalmi amerických turistov. Rozsiahla sieť hotelov, luxusných reštaurácií, nočných klubov spojených s prostitúciou, všadekričiace nadrozmerné billboardy v anglickom jazyku a celkový ruch celej oblasti nás donútil prehodnotiť naše pôvodné plány navštíviť z tejto časti krajiny viac a rozhodli sme sa ju preto vynechať.

Tri dni v chudobnej dedinke Chacarita pri Puntarenas nám ukázali aj inú stránku Kostariky. Bieda, polonahé a bosé deti hrajúce sa v odpadkoch a pláž plná vyplavených plastov. Tento smutný pohľad nám znovu pripomenul dopad ľudstva na prírodu a našich vlastných rozhodnutí na život. Avšak aj tu sme našli krásu. V ľuďoch a ich úsmevoch.

Smerujúc v ústrety ďalšiemu veľkému dobrodružstvu sa presúvame na jedno z najznámejších miest v Kostarike vôbec – Monteverde alebo Zelená hora, s nocľahom v Santa Elene. Dažďový prales Cloud Forest je výnimočný svojimi konštantnými mystickými hmlami, ktoré horu pokrývajú v jej 1600 metrovej výške, a preto je jej názov tak príznačný. Je zároveň domovom najraritnejších živočíšnych druhov sveta a svojou širokou biodiverzitou tvorí Kostarika až 5 percent celkovej fauny a flóry na svete. Domov v Monteverde nachádza vyše 500 druhov vtáctva, napríklad kolíbríky a tukany, ďalej žaby a hady, opice, leňochody, tapíry, pumy a ohrozené jaguáry. Obrovsky bohatá je aj flóra, prales ponúka 420 druhov orchideí, 200 druhov papradí, majestátne stromy s plaziacimi sa koreňmi porastenými machom a skoré ranné trekovanie naprieč v nás zarezonovalo, ako veľmi príroda nepotrebuje človeka a ako veľmi človek potrebuje prírodu. Úchvatne scenérie a neopísateľný zvuk džungle sme si vychutnali aj z výšky – absolvovali sme najväčší zipline v Latinskej Amerike.

Oblasť Arenal pri meste La Fortuna nesie rovnomenný názov pre vulkán, jazero a mesto. Ranné trekovanie v džungli v areáli stále aktívnej sopky nám spestril náš nový amígo Carlos, ktorý nám pred začatím túry ukázal nášho prvého leňochoda – maminku nesúcu svoje mláďatko, niekoľko druhov typických kostarických žabiek a tú, ktorá je symbolom Kostariky, nám neváhal so smiechom položiť na tvár. Videli sme, ako sa pestuje a spracováva kakao a naučili sme sa ako rastú ananásy.

Celodenný výlet do národného parku Volcán Tenorio bol vskutku očarujúci. Rio Celeste alebo Modrá rieka je svetovým fenoménom kvôli svojej výnimočne modrej farbe. Legenda hovorí, že keď Boh dokončil maľovanie oblohy, vymyl si štetec do tejto rieky a práve preto nesie takú krásne nebesky modrú farbu. V skutočnosti ide o zmes minerálov, vysoko koncentrovaného sulfuru a optickú hru svetla. Voda je, prirodzene, bezfarebná, a počas dažďa alebo zamračeného počasia má obyčajnú farbu ako akékoľvek iné rieky. Los Teñideros je miesto, kde sa stretávajú dve rieky a je možné vidieť veľký farebný kontrast a rozdiel v ich zložení. Poslednou zastávkou je majestátný vodopád. Deň končíme tradičným tikanským jedlom – ryžou s čiernou fazuľou na koriandri, mäsom a malým šalátom, a osviežením sa v rieke mimo národného parku, kde je to už povolené.

Zo severu krajiny máme naplánovanú cestu do dedinky Punta Uva pri mestečku Puerto Viejo de Talamanca v najjužnejšej časti krajiny blízko panamskej hranice. Cestovanie verejnou dopravou však trvá dlho, 90 kilometrov sa presúvame až šesť hodín. Kostarické autobusy sú zastarané, povrch krajiny hornatý s veľa serpentínami a na znamenie autobus v podstate stojí kdekoľvek a skoro neustále. Z La Fortuny prechádzame znovu cez San José, kde si robíme jednodňovú zastávku kvôli najväčšej sopke v Kostarike – Irazú so svojou výškou 3500 metrov nad morom. Nachádza sa pri pôvodnom hlavnom meste Cartágu približne 50 kilometrov od súčasného. Cesta však znovu trvá skoro tri hodiny. Obrovský kráter so svojou hĺbkou 300 metrov a priemerom 1050 metrov je dychvyrážajúcim výtvorom prírody. Prítomná hmla robí toto miesto záhadným a mystickým. Sopka je stále aktívna a, samozrejme, ako aj ostané, neustále pod drobnohľadom monitorovaná.

Punta Uva je malinká dedinka stratená v prímorskej džungli, avšak známa jednou z najkrajších kostarických pláží. Trávime tu náš december v drobnom domčeku pripravujúc sa na všadeprítomné Vianoce. Karibské pobrežie nás okúzlilo svojou pestrosťou. A to nielen kultúrnou a prírodnou, ale aj ľudskou. Oblasti Limón Puerto Viejo sú známou svojou veľkou afro komunitou a rôznymi inými spirituálnymi a kultúrnymi skupinami. V ušiach nám znie šum Karibského mora a reggae melódie, život sa spomalil. Ľudia fajčia šúľané cigarety a s úsmevom trávia dni na pláži. Hlavnou prepravnou metódou sú bicykle, z čoho domáci spravili najlukratívnejší a najdrahší biznis. (Rada? Skúste stopom, ľudia vám radi zastavia). Posledných pár dedín vrátane našej (ďalej už cesta končí) je od seba vzdialených len pár kilometrov, takže vzdialenosti sú minimálne. Cestu vám ozdobia prenádherné orchideové stromy.

Čas strávený v tejto malej stredoamerickej krajine bol nezabudnuteľný. Samozrejme, sprevádzalo nás aj veľa výziev a ťažkostí. Nie je možné opomenúť, že Kostarika predsa len reprezentuje krajinu tretieho sveta, mimo turistických uzlov je chudobná, zápasiaca s pomerne veľkým znečistením a odpadkami, vysoká vlhkosť ovzdušia je mimoriadne obťažujúca a všadeprítomný hmyz, predovšetkým komáre, nám robili nezvanú spoločnosť. Obydlia majú iné, ako poznáme. Okrem hlavného mesta ľudia bývajú v rôznych drevených alebo murovaných zlátaninách s plechovou strechou bez izolácie, teda steny nie sú priamo prepojené so stropom. Vznikajú tak niekoľko centimetrové diery po celom obvode. Cudzinec v tejto krajine má logicky ako ochranu pred hmyzom snahu všetky diery vypchať oblečením alebo posteľným prádlom.

Cestovanie a spoznávanie je často sprevádzané výzvami a možno nepohodlnými momentmi, ale je to neodmysliteľná súčasť procesu rastu. Vidieť, cítiť a dotýkať sa týchto miest nám nielen otvára nový fascinujúci svet, ale učí nás aj o sebe samých.

Kostarika so svojím národným mottom Pura Vida, alebo čistým životom, ostáva našou cennou farebnou spomienkou.

Leave a Reply